Podobne ako Písmo sväté, aj štvrtý diel Legend Židov oplýva príbehmi, proroctvami, zázrakmi vzkriesenia a teologickými úvahami, z ktorých o mnohých znalci Písma doteraz ani nepočuli. Napríklad o tom, že Jozua bol požitý veľrybou, hrozil mu oidipovský osud a že Mojžiš použil kúzla na posilnenie Jozuovho intelektu; že izraelskí zvedi boli kňazi a že k neží sú ako anjeli: viditeľní, keď chcú byť videní, neviditeľní, keď nechcú byť videní; že na Kenaze zostúpil Duch Boží, takže mal víziu, podľa ktorej tento svet bude existovať len po dobu iba sedemtisíc rokov, po ktorých príde Kráľovstvo nebeské; že mesto Lúz zostalo nedotknuté Sancheríbom a Nebúkadnésarom a ani anjel smrti nemá nad jeho obyvateľmi moc, takže Lúzania, pokiaľ nie sú unavení životom a neopustia mesto, nikdy neumierajú; keďže všetci proroci sa narodili svojim matkám v siedmom mesiaci tehotenstva; že Abnérova matka, čarodejnica z Én-Dóru, Samuela videla, ale nepočula, čo hovorí, a že Saul naopak Samuelove slová počul, ale nevidel ho; že keď sa statný muž postavil do očnej jamky Absalomovej lebky, zapadol do nej tak, že mu von vytŕčal len nos; že svet bol stvorený len pre nesmierne zbožných alebo pre veľmi hriešnych; pre prvý spomínaný svet budúci, pre tých druhých svet tento; že keď sa Šalamún oženil s faraónovou dcérou, zostúpil z nebies archanjel Gabriel a zasadil v mori trstina, na ktorú sa postupne ukladalo stále viac sedimentu, až bola na ostrovčeku vybudovaná malá chýša, ktorá sa stala základom osady, z ktorej povstal Rím; že Šalamún nevládal iba nad ľuďmi, ale aj nad poľnou zverou, vtáctvom nebeským, démonmi, duchmi a nočnými prízrakmi, a že dobre poznal ich reč a všetky tieto bytosti zase rozumeli jemu; keďže po zasvätení Chrámu sa búrlivé dažde, ktoré – počnúc mesiacom marchešvanom – každoročne bičovali zem už od samotnej Potopy, prvýkrát nedostavili a už nikdy sa neopakovali; že je Eliáš psýchopompos, ktorého úlohou je stáť na križovatkách raja a navigovať zbožných do jednotlivých, im vyhradených príbytkov; keďže známa arabská legenda o Al-Chadirovi (Al-Chidrovi) má celkom zrejmý pôvod v židovskej agade o Eliášovi; keďže na konci perzského obdobia bol Izrael opustený prorockým duchom, z čoho vyvstala nutnosť kanonizovať posvätné texty; že muži tohto ctihodného zhromaždenia skrze moc modlitieb a vkladanie rúk na toho, ktorý zvádza k hriechom, úspešne vypudili zo sveta túžbu po modloslužbe, no túžbu po žiadostivosti, druhého veľkého nepriateľa, vypudiť sa im nepodarilo, a keď ho držali v zajatí tri dni , boli nakoniec nútení vypustiť ho na slobodu, lebo zistili, že akonáhle stratí sa zo sveta sexuálnu žiadostivosť, nie je znesené ani jediné vajce.

Tento záverečný, najpestrejší diel tetralógie (po ktorej nasledovať bude už len veľmi podrobný register) je zavŕšený príbehom zaznamenaným v knihe Ester, ktorá predstavuje posledný zo spisov Písma. Nasledujúce dejiny Izraela a všetky utrpenia ľudu jeho poznáme iba na základe ústnej tradície. Z toho dôvodu bola hrdinka poslednej kanonickej knihy pomenovaná Ester, tj Venuša, Jitřenka, ktorá vydáva svetlo aj v čase, keď ostatné hviezdy pohasli a slnko doteraz nevyšlo. Skutky kráľovnej Ester teda vrhajú lúče svetla do najtemnejšieho obdobia dejín Izraela. Židia za čias Achašveróšových sa podobali holubici, ktorá si sadnúť chce do hniezda, hoci v hniezde sa skrýva stočený had, ale nemá na vybranú, lebo zhora sa znáša sokol a chystá sa ju napadnúť. V Šúšane nachádzali sa Židia v škárach Hamanových, ale aj v iných krajinách vydaní boli na milosť a nemilosť početným smrteľným nepriateľom svojej rasy, pripraveným poslúchnuť Hamanove výzvy - zabíjať a likvidovať Židov až do úplného vyhladenia.