O tom, že sa vzájomná korešpondencia môže stať výsostným dobrodružstvom aj nečakaným stretávaním, svedčia listy dvoch bytostných básnikov, Ivana Diviša a Petra Kráľa. S pozoruhodnou dávkou nanajvýš sympatickej drzosti zároveň obaja vyslovujú tie najpoťúchlejšie pravdy, o ktorých sa väčšinou cudne mlčia.

Už od prvého listu knihy môžeme sledovať nielen zrodenie, ale aj vzájomné prežívanie jedného priateľstva, čisto subjektívne závraty, tak ako vyvstávajú v inšpiratívnej hre so skutočnosťou, hre rovnako bolestné, deprimujúce ako jednoducho jedinečné. Ivan Diviš a Peter Kráľ, jeden druhému otvára svoj nenapodobiteľný svet, jeho prežívanie, myslenie i postoje, od každodenných, miestami až existenciálnych polôh až po vzájomné utvrdzovanie v tom, čo je poézia, ako hlboko je prepojená s ich vlastnými životmi.
Hoci ide o básnikov odlišných generácií, minulosti i duchovnej orientácie, veľmi rýchlo k sebe našli osobitý vzťah založený nielen na vzájomnom rešpekte, ale aj na dnes už takmer zaniknutej, noblesnej snahe jeden druhého pochopiť aj tam, kde sa ich názory viac či menej radikálne rozchádzali . Do ich postojov i rozdielností pohľadov, ktoré však často nevnímali ako protiklad, ale naopak istú komplementárnosť, sa pochopiteľne premietal nielen vekový odstup, ale predovšetkým to, čo každého z nich v minulosti utváralo, proti čomu sa vymedzovali, aký okruh ľudí a priateľov i celý jeden myšlienkový svet patril k ich dobovej skutočnosti av neposlednom rade aj k inšpirácii.
Zatiaľ čo napríklad Diviš bol presvedčený, že báseň nesmie, alebo nemá byť krásna a musí byť vždy proti srsti, vždy plávať proti prúdu a byť generálnym protestom, pre Kráľa ide predovšetkým o básnickú pozornosť k skutočnosti, o objav, ktorý poézia ako jediná umožňuje, o stále obnovovanú vieru v tajomstvo ao nedohľadnú, hoci často nepríjemne krutú presnosť skutočnosti.