Je pre sprostredkovanie historickej skúsenosti závažnejšia všeobjímajúca metafora celku či ironická glosa jednotlivosti? Má mať formu hotovej básne, ktorej duchaplnosť čitateľ bezozbytku prijíma, alebo textových fragmentov, ktoré má čitateľ zložiť v celok vlastnými silami? Mexická literatúra 20. storočia túto aristotelovskú tému rozohrala v majstrovskom prevedení Octavia Paze a Carlosa Monsiváisa. Dve neprehliadnuteľné osobnosti mexického intelektuálneho života – básnik a esejista Paz a novinár a autor literárnych kroník Monsiváis – svojím dielom i verejným vystupovaním významne ovplyvnili hispanoamerickú kultúru a priniesli všeobecné podnety na interpretáciu západného kritického myslenia a humanizmu. Prostredníctvom analýzy literárneho stvárnenia zlomového roku 1968, interpretácie symbolov mexickej kultúry, rozboru zvolených žánrov i úvahy nad postavením spisovateľa v spoločnosti sa táto komparatívna štúdia vybraných textov oboch autorov snaží českému čitateľovi priblížiť mexickú spoločnosť minulého storočia a zároveň ho upozorniť na prekvapivé presa. história našej krajiny.