Boj Winstona Churchilla (1874 – 1965) s politikou appeasementu (mníchovanstvom), za ktorý mu najprv spílali do vojnových štváčov, ho nakoniec vyniesol v kritickom vojnovom roku 1940 do čela vlády. Svojou úžasnou rétorikou dokázal vyburcovať izolovaný ostrovný národ k odhodlanému vojnovému úsiliu a doviedol ho k víťazstvu nad hitlerovským Nemeckom. Historik Andrew Roberts vtipne poznamenal (vo Vichre vojny), že Churchillove prejavy mali cenu najmenej troch nemeckých divízií. Churchill sa rétorike usilovne venoval od mladosti, snáď aj preto, aby – podobne ako Demosthenes – prekonal svoju chybu reči. Bol si vedomý, že schopnosť dobre hovoriť hrá v politike absolútne zásadnú úlohu; len štýl reči dokáže vyzdvihnúť zmysel oznámenia, zdôrazniť jeho závažnosť a zapôsobiť na poslucháčov. Skutočný vodca musí inšpirovať, teda apelovať na najväčšie hodnoty a ideály národa a civilizácie. Churchill by však nebol Angličan, keby nechápal, že v podstate politiky je aj hra, že v srdci dobrého prejavu nie sú len vážne slová, ale aj múdrosť a vtip v bonmotoch. Dokonca sa domnieval, že po všetkých strastiach a bojoch, ktoré budú nakoniec zabudnuté, tu zostanú plody jeho slovesného úsilia (veď tiež získal Nobelovu cenu za literatúru) a že najdlhšie budú žiť jeho vtipné bonmoty, epigramy. Lebo práve ony zachytávajú večné a paradoxné pravdy o človeku.