V eseji Tri Guiney, ktorá vznikla roku 1938, sa Woolfová myšlienkovo vyrovnáva s hrozbou vojny as otázkou, ako sa má v danej situácii zachovať žena. Jej nečakaná, pre mnohých provokatívna odpoveď, ktorá odmieta prijať zhubnú dualitu frontu a tylu, sa snaží preniknúť klamlivými zásterkami onoho mieru, ktorý je iba pokračovaním vojny inými prostriedkami, a vedie k rozboru onej agresivity, ktorá hlboko preniká aj sférami kultúry sa v ponižovaní žien. Vlastná izba, text prednášok prednesených roku 1928 na dvoch anglických dievčenských vysokých školách, sa radí ku klasickým dielam feministického myslenia. Otázka vzťahu žien a literatúry sa stala Woolfovia príležitosťou na zamyslenie, v ktorom obratne využívala žánre literárnej analýzy, spoločenskej kritiky, rozprávania a meditácie a spojila vážnosť s úsmevným nadhľadom. Čitateľ cíti, že aj u Woolfovej je tvorivý duch onou "horúcou tavnou zmesou" jednoduchou zloby a zlučujúcou obe pohlavia, už nachádza u Shakespeara, a práve preto jej eseje zostávajú nadčasové.