Kniha hľadá koncepčný rámec pre také pochopenie obrazových médií, ich vizuality a percepcie, aké zodpovedá situácii, kde človek nefiguruje ako objekt, aktér ani adresát. V tomto ohľade sú totiž klasické teórie fotografie, ktoré sa zameriavajú na indexikalitu alebo pestujú konvenčné naratív človek verzus stroj, už bez úžitku. Zylinska preto presúva pozornosť na ne-reprezentatívne aspekty fotografickej tvorby. S ich pomocou predstavuje fotografiu ako životodarnú silu, formatívnu životnú činnosť i médium, ktoré má moc adekvátne reagovať na medznú situáciu, v ktorej sa ľudstvo a táto planéta ocitajú.