Nekonečný tyáter prvýkrát zoznamuje slovenských čitateľov s divadelnou tvorbou filmového i divadelného režiséra, literárneho a dramatického autora Alejandra Jodorowského.
Sú tu zastúpené rané texty z doby jeho spolupráce s mimom Marcelom Marceauom aj texty zo šesťdesiatych rokov, ktoré strávil v Mexiku ako divadelný režisér súčasnej dramatickej avantgardy (F. Arrabal, E. Ionesco, J. Genet, L. Carringtonová ai.) aj svojich vlastných divadelných textov (Zaratušra). Neskôr začína teoreticky premýšľať a organizovať jednorazové "efemérne" vystúpenia, ktoré so svojimi východiskami blížia paralelne vznikajúcemu "happeningu" a ktorých potenciál sa naplno rozvinie vo chvíli, keď spoločne s Ferdinandom Arrabalom a Rolandom Toporom zakladá tzv. Panické hnutie (tomu je niekoľko podstatných teoretických a manifestačne sa vyhraňujúcich statí - Panická metóda, Panický princíp a pečené kurčatá, Odstráňme divadlo z divadla! a Efemérne panické akty). Do rovnakého obdobia patria aj texty, ktoré sa snažia o praktické uplatňovanie východísk postulovaných v princípoch Panického hnutia (Tunel, ktorý požiera svoj vlastný chvost a Napravený sliedil).
Na začiatku sedemdesiatych rokov sa Jodorowsky natrvalo usadzuje vo Francúzsku a venuje sa prevažne filmu a písaniu komiksov. K divadlu sa ale pravidelne vracia prostredníctvom regulárnych dramatických textov (Nekonečný sen, Kráľovská krv, Škola bruchomluvectva, Tri stareny a Hypermarket). Ako súčasť svojho psychomagického a tarotového systému terapeutického zamerania píše na konci deväťdesiatych rokov Panický kabaret, ktorý nielenže režíruje, ale sám si v ňom aj zahrá a do väčšiny rolí obsadí troch svojich synov, ich manželky a deti, a tak sám voči sebe aj voči nim uskutoční psychomagický akt rodinnej divadelnej terapie.
Výbor, ktorý pripravil autor sám, obsahuje aj surrealistické operetné libreto, na ktorom spolupracoval s legendárnou surrealistickou maliarkou a spisovateľkou Leonorou Carringtonovou (O pavúčej princeznej).