Pripravujeme deti na svet, ktorý nenávratne zmizol. Vezmime deti na parnom stroji do virtuálnej reality a tvrdíme im, že je to pre nich prospešné. Táto kniha tvrdí opak a snaží sa ukázať, aké dopravné prostriedky vedú spoločnosť namiesto do minulosti do budúcnosti. Existuje jedna zábavná spoločenská hra. Do kruhu sa rozostavia stoličky a okolo nich stoja ľudia. Stolička je presne o jednu menej ako ľudí. Na povel si majú ľudia sadnúť - kto to nestihne, z hry vypadáva. Nemá si kam sadnúť. Do značnej miery ide o alegóriu života. Ľudská spoločnosť hrá túto hru aj v reálnom svete. Úspešní v nej nachádzajú svoje miesta, neúspešní sa pohybujú v tieni periférie. Snahou výchovy a vzdelávania by v tomto svete malo byť nachádzať čo najviac miest pre každého, pretože príliš veľa ľudí na periférii mení hru v ťažkej situácii alebo dokonca horor. Čo keď sa ale ľudstvo dostalo do situácie, keď pôvodné pravidlá hry prestali platiť, pretože stoličky nie sú po ruke, ale sa ukryjú niekde v neprehľadnom priestore mimo okamžitý dosah, a dokonca sa stále pohybujú? Na ich hľadanie potom potrebujete zručnosti, ktoré si musíte osvojiť. Namiesto toho si ale osvojujete zručnosti, ktoré vás vedú úplne iným smerom. V takejto situácii sa teraz ocitáme a robíme len málo, aby sme to zmenili. „Neexistujú žiadne koľaje do úspešnej budúcnosti, ktoré by vedeli preskočiť vzdelanie. Knihu No future možno považovať za zdvihnutý prst, ktorý v českom kontexte zhŕňa (možno posledné) varovanie nášmu národu. Na Českú republiku nikto nikde čakať nebude. Snáď vám táto kniha padne do ruky rovnako dobre ako mne.“ Tomáš Sedláček, ekonóm