Bájne ostrovy Južného Pacifiku vždy strihli fantáziu Európanov. Len niektorí tam však skutočne dorazili, aby mohli obdivovať krásu polonahých žien, západ slnka nad ševeliacimi plážami, ale napríklad aj rezbárske alebo tetovacie umenie Polynézanov. Čechom, ktorému sa to v mnohom splnilo (ešte pred nástupom globalizácie), je etnológ Miloslav Stingl, žijúca legenda cestopisnej literatúry. „Je ešte na svete neha? Je ticho, neprerušený tok šťastia, je ešte na svete raj? Raj na svete... Hovoria, že je. Že existuje! Etnograf ho nazýva Polynéziou. A zemepisec Ostrovy južných morí,“ napísal Stingl v úvode beznádejne rozobranej knihy z roku 1974. Aktualizované a komentované rozprávanie o krásach a tajoch Tahiti, Samoy, Nového Zélandu, Markéz či Veľkonočného ostrova prináša nielen klasické a brilantné Stinglove postrehy aj úplne nové pasáže venované ďalšiemu polynézskemu fenoménu: ľudojedstvo. Vedeli ste, že novozélandskí Maori si z ľudských kostí vyrábali dokonca aj štipce na bielizeň a flautičky? Že Markézania, tetovaní od hlavy až po päty, si ľudské mäso doslova zamilovali? A že na ostrove Rapa Nui – plnom mýtických sôch moai – existuje aj jaskyňa Ana Kai Tangata, čo neznamená nič iné ako Jaskyňa kanibalov? O tom všetkom rozpráva Stingl, už osemdesiatročný, v Ostrovoch krásy, lásky a ľudojedov, na ktoré čoskoro nadviaže druhá časť približujúca Stinglove cesty Melanézií a tiež Mikronézii.