Dvojjazyčné vydanie sprístupňuje českému čitateľovi prvýkrát po francúzsky napísané básnické prózy Mäsožravé portréty (Portraits carnivores, Le Nyctalope, 1982), ktoré dopĺňa autorkin vlastný komentár Une langue plurielle (Pomnožný jazyk), napísaný v roku 1999. hory (La Vielle de la Montagne), Učiteľ Sagiro (Maître Sagiro) a Zajatá divoška (Une barbare captive), ktoré sú tromi epizódami toho istého príbehu, ktorý sa odvíja v akomsi bezčasí, inde. Prítomnosť a zároveň neprítomnosť reči, ktorá mieri na zabudnutie, k tichu tak hlbokému, že ich počuť. Věra Linhartová nazýva tieto texty mýtom o nevydarenej vzbure, ktorá sa v akejsi očistnej špirále navracia cez odriekanie. Čitateľ je doslova vťahovaný do víru príhovorov. Text sa presvetľuje, akoby prežarovaný svetlom odinakiaľ. Presvitá z neho práve to, čo je len zdanlivo mimo. Nesmierne čistá próza Mäsožravých portrétov svojim tónom úplnej nevyhnutnosti potvrdzuje vzácnu jednotu celej tvorby Věry Linhartovej, v ktorej ide o najzákladnejšiu skúsenosť našej prítomnosti vo svete. - Vychádza za podpory Ministerstva kultúry SR a programu FX Šalda Francúzskeho inštitútu v Prahe. Věra Linhartová patrí k najvýznamnejším autorkám druhej polovice dvadsiateho storočia. Od roku 1968 žije v Paríži, kde vyštudovala japanistiku, naučila sa po čínsky a roky pracovala v múzeu orientálnych umení Guimet. Od roku 1969 píše po francúzsky. Do francúzštiny preložila a komentárom opatrila japonské texty o maliarstve od 9. do 19. storočia (Gallimard, 1996) a texty japonského zenového mnícha z 13. storočia Dogena (Gallimard, 1999). Vydala monografia o Jozefovi Šímovi (Brusel, 1974) a Antónovi Tapiesovi (Stuttgart, 1973). Za súbor štúdií a esejí o českom, európskom a japonskom výtvarnom umení a literatúre nazvaný Sústredné kruhy (Torst, 2010) dostala Cenu FX Šaldy. Za francúzsky písané prózy Moje zapomienky (Mes oubliettes, Deyrolle Editor, 1996) získala v roku 1998 Cenu Jaroslava Seiferta.