Fotografia sa momentálne nachádza vo fáze, ktorá býva označovaná ako „doba po umeleckej fotografii“. S koncom jednej historickej etapy prichádza kritické ohliadnutie, ktoré hodnotí, objasňuje a novo definuje veci, ktoré boli bez časového odstupu neviditeľné. Jednou z ciest, ako spätne pochopiť podstatu éry umeleckej fotografie, môže byť analýza fenoménov, ktoré sa ocitli na periférii záujmu. Vízia fotografie ako umenie bola v niekoľkých predošlých desaťročiach ideou jednotiacou všetku aktivitu odboru. Medzery, ktoré zanechala v histórii fotografie, zbierkových fondoch a vo výstavnej činnosti, možno chápať ako prirodzené a logicky zdôvodniteľné dôsledky pôsobenia preferenčného systému smerovaného na jediný úbežník, napriek tomu ich treba vysvetliť. Projekt Príjemnej závislosti sa zameral na inscenovanú fotografiu 70. rokov, ktorú dobová kritika opatrila nálepkami manierovitosti, vyumelkovanosti a kŕč ovitosti .