Publikácia predkladá doteraz najpodrobnejšiu rekonštrukciu šírenia západnej, tibetobarmskej, vetvy sinotibetských jazykov, ktorá je založená na nových archeologických zisteniach. Pôvod sinotibetskej rodiny je na základe kombinácie lingvistických a archeologických poznatkov hľadaný medzi neolitickými pestovateľmi prosa na strednom toku Žltej rieky. Archeologicky zachytiteľné posuny neolitických skupín z tejto oblasti smerom na čínsky severozápad sú potom interpretované v rámci všeobecnejšej teórie spájajúcej formovanie a šírenie veľkých jazykových rodín s prechodom k poľnohospodárskemu spôsobu obživy. Podstatná časť práce sa zaoberá prehistorickým vývojom na severozápade Číny, pričom je zdôraznená jeho dlhodobá kontinuita a stále výraznejšie odlišnosti tamojších kultúr od východnejších oblastí. To naznačuje, že v popísanom období sa na severozápade formovala aj jazyková odlišnosť tibetobarmských členov sinotibetskej rodiny od ich východnejších susedov. Pozornosť je zároveň venovaná postupnému formovaniu zmiešaného spôsobu obživy kombinujúceho pastiersky chov zvierat s pestovaním nových druhov obilnín, prevzatých pravdepodobne zo západu, predovšetkým jačmeňa odolného voči chladu. Je ukázané, že tento spôsob obživy umožnil šírenie severozápadných populácií do horských oblastí, kde dodnes nachádzame tibetobarmská etnika žijúca analogickým spôsobom.