Počas letu z Londýna do New Yorku som sa zhodou okolností ocitla v prvej triede. Jedlo, šampanské, obsluha - všetko bolo dokonalé. Modrooký muž sediaci vedľa mňa bol čerešničkou na torte. Pôsobil uhladene a inteligentne. Dosť sme toho nahovorili, veľa sme sa nasmiali a potom sa to stalo - preskočila iskra. Osud zasiahol a náš let bol odklonený na neplánované nočné medzipristátie. Čo sme mali urobiť? Museli sme sa nejako zabaviť. Nočným Bostonom sme sa presmiali a pretancovali... a nakoniec sme spolu strávili divokú zmyselnú noc, na ktorú sa nezabúda. To všetko sa odohralo pred dvanástimi mesiacmi. Odvtedy som ho nevidela. Až dnes. Nastúpila som do nového zamestnania a pri tej príležitosti som bola uvedená k výkonnému riaditeľovi. Dokážete si predstaviť môj šok, keď som zbadala, čí hriešne modré oči sa na mňa pozerajú cez mahagónový stôl. Lenže ja už nie som to bezstarostné dievča. Môj život sa zmenil, mám svoje povinnosti a záväzky. Práve mi prišiel e-mail. Chce, aby som sa o ôsmej ráno dostavila do jeho kancelárie na súkromné rokovanie. A tak si opakujem: čo je v dome, nie je pre mňa. O aké súkromné jednanie mu asi ide?