Písaním rozhlasových hier sa Milan Nápravník začal intenzívne zaoberať po roku 1968, potom čo emigroval do Západného Nemecka. Texty pre rozhlas predstavujú v rámci jeho tvorby úplne zabudnutú oblasť, a treba podotknúť, že úplne neprávom. Tieto textové kompozície, hoci sa nikdy nedočkali žiadnej výraznejšej odozvy, rozhodne nepredstavujú žiadne marginálie, ale hodnotné literárne diela, ktoré dobre zapadajú do celkového kontextu autorovej tvorby.
Je mnoho spôsobov, ako Nápravníkove rozhlasové kompozície vnímať a interpretovať: môžeme ich uchopiť ako diela jazykovo filozofické, môžeme skúmať ich väzbu k surrealistickým postupom, možno sa sústrediť aj na ich jazykovú hudobnosť a variačnú bohatosť, v neposlednom rade môžeme tieto texty vnímať aj ako intím správu o osamelosti básnika v exile. Nech zvolíme akúkoľvek perspektívu, dôjdeme k záveru, že vo svojej tvorivej mimobežnosti bol Nápravník dokonale nekompromisný a dôsledný – as odstupom mnohých desaťročí sa jeho texty javia ako nadčasové a znepokojujúce diela.