V sérii štúdií o románovom štýle si autor kladie niekoľko základných otázok: Čo utvára štýl prozaickej expresie? Podieľa sa táto štýlová špecifickosť konkrétneho diela na jeho uznaní a dlhodobom zotrvaní v spoločenskom diskurze napriek premenám doby? Alebo naopak práve táto špecifickosť jeho uznanie odkladá, pozdržuje alebo aj trvalejšie neguje, čo v dôsledku určuje, či sa ono dielo stane kanonickým, alebo antikanonickým? ***** V prvej časti knihy ponúka autor niekoľko teoretických štúdií, ktoré sa pokúšajú postihnúť možné všeobecné prvky štýlu, ako sú rytmus, rozpornosť alebo „rozpory“, figúrácie, slovník atď. Využíva pritom metodologické opory z oblasti teórie rečových aktov a analytické filozofie (John Searle či Donald Davidson), neopragmatizmu (Richard Rorty) alebo francúzskeho postštrukturalizmu (Jean-François Lyotard). V druhej časti potom v niekoľkých prípadových štúdiách skúma konkrétne poetiky autorov, a to ako tých, ktorých diela sa stali kanonickými (Jaroslav Hašek či Milan Kundera), tak aj tých, ktorí dlhodobo zostávali mimo širšej pozornosti a ktorých poetiky boli definované ako menšinové či okrajové. , Hoci sa ich uznanie v čase posúvalo (Ladislav Klíma, Jaroslav Durych či Karel Schulz).