V rokoch prvej svetovej vojny sa objavila myšlienka, ktorá oprášila starú technológiu zápalných či výbušných lodí a člnov, ktoré boli v minulých storočiach vypúšťané proti kotviskám nepriateľa, priehradám blokujúcim prístup k prístavom alebo riečnym cestám.
Konštruktéri v niekoľkých krajinách si uvedomili, že spaľovací motor im dáva možnosti, o akých si mohli nechať ich predkovia len snívať. Malý rýchly čln vybavený silnou výbušnou hlavicou dokázal poškodiť či dokonca potopiť aj veľkú vojnovú loď. Jeho výroba pritom nepotrebovala väčšie množstvo stavebných normohodín a nespolykala nijako značné finančné prostriedky. Relatívne lacná a ľahko vyrobiteľná zbraň však mala iné úskalia. Vzhľadom na neveľké rozmery ju bolo nutné skryto dopraviť čo najbližšie k miestu útoku, pretože na dlhé plavby po rozbúrenom mori nebola konštruovaná. Zvlášť riskantná bola sama akcia, k navedeniu na cieľ sa používalo niekoľko systémov, väčšinou však aspoň v prvej fáze bolo potrebné manuálne navedenie. Pilot musel vo vysokej rýchlosti zamerať cieľ a potom svoje plavidlo opustiť, čo bolo samo o sebe veľmi nebezpečné. K tomu sa pripočítala hrozba streľby z napadnutej lode alebo obrany prístavu, rovnako silná explózia mohla pilota vo vode smrteľne zraniť. Napriek tomu sa explozívne člny začali vyrábať a predovšetkým v rokoch druhej svetovej vojny získali známosť a vzbudzovali obavy medzi námorníkmi brániacimi vojnovej základne. To bol napokon významný sekundárny efekt nasadenia ako výbušných člnov, tak miniponoriek. Protivník totiž musel k obrane pred týmito lacnými prostriedkami nasadiť spravidla oveľa väčšie a neporovnateľne nákladnejšie sily. Len sama existencia miniatúrnych námorných zbraní a možnosť ich náhleho úderu teda pomáhala odčerpávať ľudské i ekonomické zdroje nepriateľa, ktorý by inak mohol strážne lode, mužstvo i patrolujúce lietadlá nasadiť inde…
Dopredaj starších titulov vydaných pred rokom 2015.