Ako sa odráža politická situácia v súčasnej literatúre? Na túto otázku sa pokúša odpovedať kniha Daniela Nemravu, v ktorej predstavuje niektoré prózy latinskoamerických spisovateľov, Argentínčana Manuela Puiga, Kubánca Reinalda Arenasa a Abilia Estéveza, Nikaragujca Sergia Ramíreza a čílskeho svetobežníka Roberta Bolana. Ich diela Nemrava zasadzuje do politického kontextu latinskoamerických diktatúr 70. rokov a krehkých demokracií 80. a 90. rokov. Ukazuje na extrémnu politizáciu literárneho poľa v 70. rokoch, ktorá sa neskôr pretavila v prchavú eufóriu, reflexiu traumy a po páde „železnej opony“ až v rezignácii, dezilúzii, rozčarovaní a dezorientácii. Vybrané prózy pomocou najrôznejších naratívnych stratégií reflektujú témy moci, násilia a diktatúry. Možnosť alebo nemožnosť zobrazenia neslobody a oznamovateľnosti skúsenosti, ktoré vyústili už skôr v – adornovsky povedané – kríze rozprávania, je spoločným menovateľom týchto románov. Nemravova štúdia zobrazuje nielen spôsob, akým politický kontext priamo ovplyvňuje vývoj literatúry v regióne, ale ponúka aj originálnu interpretáciu fascinujúceho literárneho univerza, akým je súčasná latinskoamerická literatúra.