Nie sú to pamäti v obvyklom slova zmysle. ZK Slabý sa v priebehu svojej literárnej práce stretával (už od mladosti) s radom českých, slovenských, ruských, nemeckých, japonských, poľských, francúzskych a ďalších zaujímavých osobností - spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov, hercov, kritikov a podobne. Niektorí z nich sa stali jeho celoživotnými priateľmi, s inými sa stretával priebežne, s ďalšími aspoň pri určitých príležitostiach. Aby tieto stretnutia neboli zabudnuté (o čo ho žiadalo mnoho priateľov a známych), venoval niektorým z oných tvorcov kapitolu v tejto knihe. A aby nespočívalo všetko iba na útržkoch spomienok, doplnil ich ukážkami z korešpondencie, dobovými dokumentmi, výňatkami z recenzií, pasážami z rozhovorov, ktoré majú svoje vročenie, čo bezpochyby prispieva k celkovej vierohodnosti aj po stránke faktografickej. Táto samostatná prvá časť oných portrétov je zameraná predovšetkým na osud básnika Konštantína Biebla, ktorý vyvstáva aj z niekoľkých ďalších kapitol, venovaných jeho najbližším vrátane nakladateľa Karla Janského, ale tiež sprostredkuje osobný pohľad na život a dielo Karla Konráda, Vítězslava Nezvala, Jaroslava Seiferta , Františka Halasa a Vladimíra Holana; z ďalších českých autorov sú tu zaradené profily Márie Pujmanovej, Jána Skácela, Václava Řezáča, Oty Šafránka, Václava Štvrtka, Vlasty Váňovej alebo Jarmily Svätej, k tým starším tu patria AM Tilschová a J. Š. Kubín. Autor neodlišuje rozprávkarov a rozprávačov detských príbehov od lyrikov a románopiscov, zameriavajúcich sa na dospelých, pretože celok literatúry a literárneho diania je mu právom nedeliteľný. Zo zahraničných spisovateľov sa k uvedeným menám priraďuje kirgizský Čingiz Ajtmatov, ruská Agnija Barto, nemecký Otfried Preussler, juhoslovanský Dušan Radovi?, japonský Yoshitomo Imae a slovenský ?udo Ondrejov, nájdete tu maliara (Františka Tinko aj Tiara Albicha a Evu Bednářovú), sochára (Karla Dvořáka), herečku (Ruženu Naskovú). Každé z tých stretnutí bolo iné, preto ani ich zachytenie nie je stereotypné, má svoju osobitú polohu, návraty k zúčastneným chcú byť čo najbezprostrednejšie (či ide o Nicolaa Labisa alebo Ovseja Drize). Ak sa v nich objavuje odozva časov, o ktoré išlo, je to príznačné; ak sú tu aj zmienky menej lichotivé, je práve nutné ich tak brať: ako dobové úsudky (bez toho, aby v niektorých prípadoch strácali svoju právoplatnosť podnes). Samozrejme týchto štyridsať osobností zahŕňa iba menšiu časť pozoruhodných stretnutí, ku ktorým dochádzalo. Preto sa autor vo svojich spomienkach chce vracať k ďalšej plejáde umelcov, s ktorými mal príležitosť spoznať sa, či už doma alebo pri pobytoch v cudzích krajinách.