Píše sa druhá polovica šestnásteho storočia. Hviezda ašikagovského šógunátu definitívne zhasla a Japonsko sa zase raz zmieta vo víre občianskej vojny – po celej krajine zúri spory medzi znepriatelenými klanmi, ktoré bažia len a len po rozšírení svojho územia. Zámerom zjednotiť Japonsko sa netají mnoho šľachtických rodov, len traja ľudia však majú reálne schopnosti na to, aby tento zámer doviedli do konca: Nobunaga Oda, Iejasu Tokugawa a syn chudobného samuraja Hidejoši Tojotomi. Na samom začiatku zastihujeme budúceho vojvodcu ako chudobného dedinského chlapca, ktorého otec, samuraj, ktorý utrpel zranenie v boji, nedokáže uživiť svoju rodinu. Čoskoro napokon umiera a Hidejošiho matka sa znovu vydá; Hidejošiho vzťahy s otčimom však zostávajú napäté, a to aj vďaka tomu, že chlapec sa chce podľa vzoru svojho zomrelého otca stať samurajom. Nakoniec uteká z domu, aby sa dostal do služby u nejakého šľachtica. Zďaleka mu však nie je jedno, u akého šľachtica to bude; po dlhom putovaní, počas ktorého preukáže svojim rôznym pánom veľmi dobré služby, zakotví v službe pri Nobunage Ody, v ktorom tuší silnú a schopnú osobnosť. Z nízkej funkcie nosiča sandálov sa tak vďaka svojim schopnostiam a oddanosti rýchlo vypracuje na veliteľa pešej roty; tým zjavne dosahuje svoj pôvodný cieľ, jeho závratný vzostup tým však len začína. Ďalšia peripetia slávnych troch bojovníkov netreba na tomto mieste rozvádzať: postačí povedať, že ten, koho zaujíma japonský spôsob myslenia a pohľad na život, môže z románu Taiko vyčítať mnohé. Každá kapitola predstavuje majstrovskú ilustráciu japonského prístupu k životu ak smrti: nie je napokon náhodou, že najdojímavejšími scénami z celej knihy sú tie, keď sa porazení bojovníci lúčia s rodinami a páchajú seppuku, často nasledovaní svojimi najbližšími. Taiko, toto „haiku o tisíc stránkach“, je skrátka a dobre epický historický román par excellence, ktorý okrem iného ponúka trochu iný náhľad na japonskú reality ako u nás dobre známy Clavellov Šógun.