Terry Pratchett bol nesmierne plodným autorom. Len zo Zemeplochy vzniklo štyridsaťjeden príbehov, bežne napísal dve, niekedy aj tri knihy ročne. Jednu však nikdy nedokončil - vlastnú biografiu. V roku 2015, keď ho definitívne premohla degeneratívna choroba mozgu, stihol svojmu osobnému asistentovi Robu Wilkinsovi nadiktovať nejakých 24 tisíc slov a došli do roku 1979. Ďalej to už bolo na Wilkinsovi.
Výsledkom jeho niekoľkoročnej práce je zábavný a miestami dosť bolestný intímny pohľad na slávneho spisovateľa, preložený osobnými postrehmi a skúsenosťami. Nie je to bezuzdná glorifikácia a Terry Pratchett z knihy vychádza ako človek, ktorý exceloval v mnohých veciach – od včelárstva a výroby medoviny cez záhradkárstvo po zjednávanie a vytáčanie ľudí do biela. Ale zo všetkého najviac zo stránok dýcha dojem človeka, ktorý skutočne miloval to, čo robí. Pretože sa mu v hlave, už keď jednu knihu dopisoval, liahla zápletka ďalšia, zostalo po ňom množstvo útržkov textov a nápadov. Rob Wilkins pár z nich v knihe približuje, ale druhého Christophera Tolkiena sa nedočkáme; Pratchett si v závete výslovne prial, aby sa všetky nápady zničili (štýlovo - parným valcom menom Lord Jericho) a nikto už ich nedopisoval. A je to asi dobre, Terry Pratchett by mal byť iba jeden. Ale ako povedal jeho blízky priateľ Neil Gaiman: "Spisovatelia majú takú výnimku - kým nás čítate, nie sme mŕtvi."