Filozof, teoretik historických vied a disident Zdeněk Vašíček (1933-2011) prirovnal archeologickú syntézu k obrazu: „Kým [historický] príbeh je diachrónny, vždy ho tvorí nejaká postupnosť udalostí, obrazu zodpovedá situácii, a tá je daná synchróniou, tj paralelitou. , udalostí a ich vzťahov (…) Aby nám bol pri rozhodovaní čo platný, musí spĺňať isté základné požiadavky: musí byť zameraný k určitému cieľu, nesmie byť vynechané nič podstatné, nesmie byť nič pridané, musí byť jasne rozčlenený na jednotlivé predmety a tie musia navzájom súvisieť, hoci len sprostredkovane. Navyše musí byť usporiadaný tak, aby mohol byť ,čítaný' v rôznom poradí. Tým opäť, rovnako ako pri príbehu, vytvárame akési ,opatrné generalizácie'. obraz zachytáva nielen vzťahy sukcesívne a kauzálne, ale aj vzťahy zámenné, reverzibilné a neutrálne." (Zdeněk Vašíček. Archeológia, história, minulosť. Praha 2006, s. 95) Výtvarník a protagonista undergroundu 70. a 80. rokov Bohumír Komínek (1944-1999) kongeniálne vystihol synchrónny pohľad na zložitý (post)moderný svet maľbou Pred ktorou sa prelínajú dávne i moderné symboly s udalosťami dejinnými, banálnymi i intímnymi. Nechýbajú ani dvojice figúr, ktoré na obraz hľadia, ale zároveň sú prvkom jeho kompozície! Možno si len sotva predstaviť priliehavejší spôsob a adekvátnejší prostriedok, ako v skratke charakterizovať perspektívy archeologického štúdia modernej spoločnosti.