Výbor rozhovorov s Václavom Havlom s novinármi z celého sveta z rokov 1964 a 1989.

Z úvodného slova Anny Freimanovej: „Je zaujímavé, že takmer všetky rozpravy plynú v pokojnej, priateľskej atmosfére (výnimkou je hektický rok 1989) a že v nich úplne chýba konfrontačný tón. Pýtajúci sa väčšinou nepresadzuje, otázky sú priame, jasné, spojené s aktuálnym dianím aj s Havlovým osobným životom a umeleckou tvorbou.Ak nie je treba myslieť na konšpiráciu, Václav Havel odpovedá tiež tak - otvorene a spontánne.Nebojí sa osobné roviny, ale udržuje si patričný odstup.Novinári vnímajú prirodzenú Havlovu autoritu a rešpektujú ho, nedochádza k žiadnym o investigatívne sondy alebo odhalenie Zaujímavé je aj to, že Václav Havel v tomto období vôbec nepremýšľal o imidžu, o tom, ako má na novinárov, prípadne čitateľov zapôsobiť, sústredil sa predovšetkým na precíznu formuláciu obsahu interview.

Pýtaný bol síce vždy ústretový, slušný a novinárov rešpektoval, ale väčšinou mal situáciu pevne v rukách on, a čo chcel, to "si povedal". Veľmi často sa dá aj v novinových rozhovoroch vysledovať myslenie „nahlas“, pre Václava Havla typické, ktorým trvalo hľadá zmysel života a vlastnej existencie i pravdu. Nikdy nezahmlievajú.

Malé stredoeurópske Československo sa v centre pozornosti svetových médií objavuje iba výnimočne. Záujem o to, čo sa deje na hraniciach východnej Európy, nebol a nie je samozrejmosťou. Václav Havel svojou tvorbou a svojím vzdorom proti diktatúre dokázal tento záujem vzbudiť a na svoju krajinu, v ktorej totalitný režim šliapal po ľudských právach a slobodách, hlasno upozorniť. Svet bol (a stále je) plný ďaleko zaujímavejších historických vírov a udalostí, a preto každá zmienka o Československu hrala v ceste za demokraciou dôležitú úlohu. Václavovi Havlovi sa musíme poďakovať."