Kniha pripomína skúsenosti človeka, ktorý si „na námestiach vycinkal“ dnešnú dobu, ale predovšetkým zažil hrozné udalosti minulého storočia: vojnu, teror päťdesiatych rokov, šesťdesiaty ôsmy so všetkým, ale aj normalizačné bezprávie a blbnutie. V knihe teda píšem o niektorých udalostiach ku koncu vojny /o náletoch/, vo februári 1948, o popravách a lámaní osobností v päťdesiatych rokoch, o závane uvoľnení koncom 60. rokov a Palachovho sebaobete; niekoľkými obrazmi zhŕňam obdobie normalizácie, ale aj dobu po prevrate aj s jej negatívami, ktorá protagonista knihy vníma trpezlivo. A niekoľkými obrazmi, aby dej nebol vytrhnutý z dejinného kontextu, popisujem študentské revolučné nálady konca 60. rokov aj inde v Európe /Fínsko, SRN/. Cez všetky napätia ktoré líčia, je kniha pokojná: jej človek na svoju dobu nazerá pohľadom vedomého kresťana, ktorý aj napriek váhaniu vo viere, ku ktorému dospel pod tlakom všetkých udalostí doby: tak ako mnohí ľudia strácajú životné istoty a bezradne hľadajú zmysel svojho žitia v mnohých jeho náhradkách -, opäť nachádza svoje miesto v plnohodnotnom živote. Kniha vyjadruje presvedčenie, že aj praktizujúci veriaci so svojím životom podieľali na celkovom pnutí doby, ktoré premohlo komunistický útlak a prispelo k návratu našej krajiny k jej historickým koreňom. Rozpráva o spoločenskom pôsobení ľudí zakorenených v cirkevnom živote. Mnohé témy čitateľa nútia k častému zamysleniu. Zvlášť dnes!