Vítězslava Kaprálová (24.1.1915 - 16.6.1940) je výnimočná skladateľská osobnosť českej hudby prvej polovice 20. storočia, doby tvorivých hľadaní v technike hudobného vyjadrovania a vo vytváraní základov novej hudby.
Na rozdiel od mnohých iných mien jej tvorivý odkaz v historickej kontinuite nezanikol, jej dielo je stále v pozornosti interpretov. Vyrástla v hudobnom prostredí rodiny, otec bol významným hudobným skladateľom a pedagógom v Brne. V tomto prostredí bolo jej myslenie utvárané moravskou ľudovou piesňou, ktorá sa stala základným zdrojom jej bohatej melodiky.
V Brne vyštudovala na konzervatóriu skladbu pri Vileme Petrželke a dirigovanie pri Zdeňku Chalabalu. Potom svoje znalosti prehĺbila štúdiom v Prahe. Na tunajšej Majstrovskej škole konzervatória pokračovala v štúdiu skladby u Vítězslava Nováka a dirigovania u Václava Talicha. Progresívne orientované umelecké prostredie vtedajšej Prahy jej priblížilo cieľ jej tvorivej orientácie, ktorou bol Paríž, vtedy centrum smerov modernej hudby, orientované na nové kompozičné štýly.
Sem jej pútal záujem o novoklasický štýl a najmä tvorivú prítomnosť Igora Stravinského. V dirigovaní sa stala žiačkou Charlesa Muncha, v skladbe s definitívnou platnosťou Bohuslava Martinovcov. Bola uznávaná ako dirigentka a ako skladateľka sa čoskoro stala aj napriek svojmu mladému veku súčasťou tamojšieho hudobného sveta. Rok 1939, rok likvidácie Československa nacistickým Nemeckom, jej znemožnil vrátiť sa domov.
Uvažovala o emigrácii do USA. Nemecká armáda postupujúca rýchlo na Paríž ju prinútila utiecť do južného Francúzska, kde sa jej ale zhoršil zdravotný stav neliečiteľnej vtedy choroby natoľko, že tu vo veku 25 rokov v Montpellier zomrela.
Zanechala po sebe 25 kompozičných opusov, dokumentujúcich vývoj jej talentu a kompozičnej techniky až po zvukovo pozoruhodné skladby v štýle vycibreného novoklasicizmu.