Hlavnou témou knihy Vojvodovo: identity, tradície a výskum je Vojvodovo, česká obec v severozápadnom Bulharsku, založená roku 1900 asi dvadsiatimi evanjelickými rodinami z českej dediny Svätá Helena v (dnes rumunskej časti) Banátu, ktoré Svätú Helenu opustili z dôvodu náboženstva . Aj napriek niekoľkým vojnovým konfliktom, na ktorých sa Bulharsko v prvých dekádach dvadsiateho storočia zúčastnilo, Vojvodovo hospodársky prosperovalo a počet obyvateľov utešene vzrastal. Hospodárska prosperita, založená takmer výhradne na poľnohospodárstve, však po určitej dobe narazila na nedostatok pôdy, a tak v roku 1928 obec opustila časť obyvateľov, ktorá presídlila do Argentíny. K novému preľudneniu obce došlo ešte raz v rokoch 1934/1935, kedy časť Vojvodovčanov odišla do tureckej dediny Belinci v severovýchodnom Bulharsku. História českého osídlenia Vojvodova, rovnako ako Belincov, potom v zásade končí v rokoch 1949-1950, kedy prevažná väčšina ich českých obyvateľov, v počte zhruba 700 osôb (200 rodín), tieto dediny v rámci povojnových a na základe medzištátnych dohôd realizovaných migračných procesov opustila a presídlila do ČSR, kde sa usadila v niekoľkých obciach v regióne južnej Moravy. Po celú dobu svojej existencie bolo Vojvodovo preslávené náboženskou horlivosťou svojich obyvateľov, rovnako ako príkladnosťou ich hospodárskych postupov a správy obecných záležitostí, ktoré si cenilo ako miestne bulharské obyvateľstvo, tak aj bulharská štátna správa, ktorá Vojvodovo ústami svojho ministra vyhlásila za obec vzorovú. Toto renomé si Vojvodovo v bulharskom regionálnom kontexte, ako aj v súvislostiach bulharského akademického diskurzu, udržalo až dodnes.