Keď píšu básne ozajstní chlapi, ktorí majú svoje pády, úspechy, lásky, túžby, priania a kopec problémov – počnúc napríklad zvedeným dievčaťom, ktoré bolo výhodnejšie nezvádzať, a končiac alkoholizmom či rakovinou – vyzerajú ich básne ako poézia Bořka Mezníka. Keď ich píšu rovnakým jazykom, akým hovorili v krčme v čase, keď tam ešte pred hospitalizáciou na psychiatrii chodili a tak sa z nej dokázali odplaziť, vyzerajú ich básne aj ako poézia Bořka Mezníka.
A keď ich píše chlap, ktorý miluje svoje dcéry, nechce už znova sklamať svoju ženu, váži si prácu, ktorú konečne zohnal a zdravie, pretože po chemoterapiách si ho budete vždy vážiť, tak je to básnik Bořek Mezník.
Vitajte pri čítaní poézie chlapíka, ktorý stál pri zrode brnenského anarchistického hnutia na začiatku deväťdesiatych rokov a teraz býva v malom domčeku na kraji dediny v kopcoch za Boskovicami, živí sa ako obchodík a občas sa mihne v partii okolo združenia Vietorholc.