Počas storočia žili židia v Rusku s mnohými jazykmi: vlastným jidišom, hebrejčinou a aramejčinou, rovnako ako oficiálnou ruštinou, ktorá sa používala v školách a na univerzitách. A okolo nich sa vyskytovali ďalšie jazyky, litovčina, poľština a bieloruština.
V tomto jazykovo bohatom prostredí sa narodili jazykové reformy aj jazyková kreativita.
Uprostred tohto intenzívneho kultúrneho prostredia Zamenhof vytvoril štyri jazyky a napísal detailnú gramatiku svojej materčiny, jidiš.
V tejto publikácii autor predstavuje a analyzuje Zamenhofovu gramatiku jidiš, rovnako ako jeho druhý umelý jazyk, jazyk univerzálny. Na ich porovnanie ukazuje, že vplyv jidiš na univerzálny jazyk je oveľa väčší ako vplyv jidiš na esperanto, štvrtý Zamenhofov jazyk.