Monografia sa snaží predstaviť právne východiská majetkovoprávneho postavenia ženy privilegovaného stavu – šľachtičnej – v postavení dcéry, manželky alebo vdovy v stredovekom a novovekom Uhorsku. Monografia ponúka ucelený pohľad na právne postavenie ženy cez súbor jej osobitných majetkových a taktiež dedičských práv. Vychádza z relevantnej právnej úpravy (právne obyčaje, zákonné články) a osobitne z tehdejšej právnej zbierky Tripartita (1514), ktorá konzervovala a pre celý novovek zakotvila práva uhorskej šľachty. Právne postavenie šľachtičnej bolo v tomto období určené viacerými zásadnými skutočnosťami, ktoré vychádzali z tradičnej podriadenosti mužskému pohlaviu az potreby ochrany ženy (osobitne v ohrozených pozíciách vdovy alebo dcéry – siroty/polosiroty). Ženy sa nielen spoločensky, ale aj právne vnímali ako slabšie, krehkejšie pohlavie (infirmitas sexus) neoplývajúce dostatkom schopností pre samostatné právne konanie, čo vyjadrilo Tripartitum v I. časti, čl. 91 slovami: „Verum quia puellae plerumque animi levitate seducuntur… (Dievčatá sú často oklamané pre svoju ľahkomyseľnú povahu…). . k pozostalosti manžela). Zo zásadných osobitných práv žen (popri nemožnosti nadobúdať a tiež dediť donačné a nedonačné majetky a práva vyhradené len mužom) monografia podrobne rozoberá vlasové právo, právo dievčenskej štvrtiny, obvenenie, parafernálie, veno, vdovské právo a vdovské dedenie. Tieto inštitúcie stredoveká právna veda vnímala ako osobitné ženské práva (v ich vecnoprávnom a dedičskoprávnom chápaní bez presnejšej právnej kvalifikácie). Monografia tak čitateľovi ponúka, ako autorky doufajú, zaujímavú historickú skicu na ženskej uhorskej elity v zúženom právno-historickom náhľade ich majetkovoprávneho statusu.