Hra o morálke a manipulácii Svoju variáciu na námet parodickej opery Johna Gaya napísal Václav Havel na výzvu Činoherného klubu. Lenže keď ju v roku 1972 dokončil, bolo jasne, že nádej na uvedenie Žobráckej opery v pražskom divadle bola príliš iluzórna. Po závane slobody šesťdesiatych rokov vstupovala krajina do čias tuhej normalizácie a predložiť publiku obraz spoločnosti fungujúcej na princípe úplne bezzásadovosti, v ktorom symbióza polície a podsvetia vytvára neprehľadný systém poloprávd, udavačstva a korupcie, bolo nemysliteľné nielen v pražskom, ale v akomkoľvek divadle. O tom, ako výrečne Havlova komédia zrkadlila nastupujúce pomery, svedčí aj panická reakcia komunistického režimu na premiéru, ktorú zakázanému autorovi usporiadal režisér Andrej Krob so svojím amatérskym Divadlom na ťahu v krčme v Horných Počerniciach v roku 1975. tak brilantnej analýze policajného fízlovstva,“ spomínal po rokoch divadelný kritik a teoretik Henrich Černý, ktorý vtedy sedel v hľadisku. ŠtB, už predstavenie na pražskej periférii uniklo, potom aspoň dodatočne (ao to zavileji) trestala za účasť ako účinkujúcich, tak divákov. Do novembra '89 zostalo predstavenie v Horných Počerniciach jediným uvedením Havlovej Žobráckej opery u nás. Po zamatovej revolúcii sa dočkala nielen úspešnej inscenácie v Činohernom klube (réžia Jiří Menzel), ale hrala sa na mnohých javiskách v najrôznejších naštudovaniach a ukázalo sa, že svoju platnosť rozhodne nestratila. Šéf londýnskeho podsvetia Peachum sa snaží zabrzdiť vzostup konkurenčného zlodejského gangu kapitána Macheathe. Nastrčí teda povestnému zvodcovi svoju dcéru, aby získal spoľahlivý zdroj informácií. Lenže protivník má zase svoje metódy, a tak sa v podsvetí rozpúta kartelová vojna, ktorá samozrejme neunikne pozornosti šéfa miestnej polície Lockita. Praktiky ochrancov zákona si s postupmi mafiánov v ničom nezadajú, každý sleduje svoje ciele, každý klame každému a zároveň je v každom okamihu pripravený s ním uzavrieť dohodu. To všetko vyjadrené vysoko kultivovaným a sofistikovaným jazykom, ktorým vládnu zlodeji aj prostitútky. V dokonale presvedčivých, a pritom úplne účelových slovných áriách postavy Havlovej opery obratne manipulujem so skutočnosťou a dovádzajú princíp bezzásadovosti a klamstva k dokonalosti. „Rebrácka opera patrí k najpesimistickejším Havlovým hrám. V režime, ktorý stojí a padá s tým, že fízľuje sám seba, nie je totiž miesto na katarzii,“ napísala v recenzii inscenácia Činoherného klubu v roku 1990 kritička Dana Tučková. S tým bohužiaľ človek na konci hry nemôže než súhlasiť. Je úžasné, že k tomuto záveru nás autor doviedol sledovaním situácie a postáv, ktorým sa musíme smiať. Osoby a obsadenie: Macheath: Jiří Dvořák, William Peachum: Viktor Preiss, Elizabeth Peachumová: Taťjana Medvecká, Polly: Klára Sedláčkova-Oltová, Bill Lockit: Tomáš Töpfer, Mary Lockitová: Jitka Smutná, Lucy: Tereza Dočka , Diana: Jana Preissová, Jenny: Magdalena Borová, Betty: Dana Čierna, Vicky: Lada Jelínková, Ingrid: Lucia Polišenská, Harold: Zdeněk Velen, Jim: Jiří Suchý z Tábora, Jack: Lubor Šplíchal, Celkový čas: 103 minút