Zrejme prvá bezprostredná domáca básnická reflexia komunistického prevratu a života v klamstve, ktorý zavládol po ňom.
Vladimír Vokolek je obvykle počítaný k spirituálnym básnikom. Jeho život a dielo sa však diali skôr "v samotách" než "v rade". Spirituálni básnici na rozdiel od väčšiny ostatných vnímali nástup komunizmu k moci ako národnú a etickú katastrofu, pozri Záhradníčkovo Znamenie moci. Aj medzi nimi však bol Vladimír Vokolek jediný, kto sa vo svojich poémach (Február; Rekviem za Jána Masaryka; Kašpar Hauser) s pôvodným súhrnným názvom Hic iacet inšpiroval priamo februárovým pučom a následnými likvidáciami nepohodlných osobností - konkrétne Jána Masaryka a arcibiskupa Jose. Gašpar Hauser, hrdina nemeckej legendy, muž bez minulosti a bez budúcnosti, je potom metaforou pre onú odosobnenú prítomnosť "anekdotického, anonymného ľudu".