Úvahy o tom, že by človek mal ostatným živočíchom prejavovať úctu a chrániť ich, sú staré ako ľudstvo samo a sprevádzajú ho v priebehu celej jeho histórie. V 19. storočí, najmä vďaka mysliteľom ako Bentham a Schopenhauer, postupne prechádzajú v myšlienku zvieracích práv, ktorá je filozoficky rozvíjaná v priebehu celého 20. storočia (práca Henryho Salta, Andrého Gérauda, Petera Singera ai). Na prahu 21. storočia však stále nedochádzajú svojho naplnenia. Niekoľko deklarácií zvieracích práv zostáva na papieri, pretože prepis ich hlavných princípov do zákonnej podoby naráža na niekoľko nevyriešených otázok: tou hlavnou je spor o samotnú definíciu nositeľa práv. Je možné oddeľovať pojem práva od schopnosti plniť povinnosti a niesť zodpovednosť za svoje činy? Je možné, aby zviera bolo považované za osobu, teda subjekt práva? Chapouthier vo svojej knihe rekapituluje možné riešenia týchto problémov - tak, ako ich predkladajú obhajcovia aj odporcovia zvieracích práv. Zatiaľ čo tí prví (medzi ktoré sa radí aj sám autor) skôr presadzujú vytvorenie novej osoby („zvieracej osoby“), ktorá by mala svoju osobitnú právnu subjektivitu, tí druhí by vec riešili výrazným posilnením povinností človeka voči zvieratám. Ďalšou prekážkou pre prepis zvieracích práv do zákonnej podoby je hierarchia živočíšnych druhov. Ak sa zhodneme na tom, že človeka s ostatným živočíchmi spája schopnosť vedome prežívať bolesť, ocitneme sa pred neľahkou úlohou pojem bolesť a jej mechanizmy definovať. A s nimi aj vedomie. Na akom stupni živočíšneho rebríčka sa objavuje? Dá sa to s istotou určiť? Hierarchia druhov nás privádza k ďalšiemu problému, a síce ku konfliktom práv (medzi predátorom a korisťou, parazitom a hostiteľom, ľudskými právami a zvieracími právami...) Bez ohľadu na tieto zložité otázky však existuje mnoho situácií, v ktorých by mohli byť zvieracie práva , tak ako bola prijatá vo Všeobecnej deklarácii práv zvieraťa z roku 1989, dodržiavaná. Napriek tomu tomu tak nie je. Autor uvádza celý rad alibi, ktorými sa zaštiťujeme, aby sme mohli zvieracie práva porušovať. Nádej pre zvieratá i človeka samotného vidí v presadzovaní idey rozšíreného humanizmu, v ktorom človek nie je považovaný za jediného tvorcu a požívateľa morálky.