Karel Čapek kedysi povedal, že hľadať nové anekdoty je prakticky nemožné. Existujú vraj na svete rovnako dlho ako ľudia, a tak len doznávajú nové podoby zhodne s vývojom ľudstva. Rovnako nemožné by bolo hľadať autorov jednotlivých anekdot, a tak nám nezostáva nič iné, len sa uspokojiť aspoň s vymedzením žánrovým, národnostným a pod. Jednu z najvýraznejších skupín potom tvoria židovské anekdoty. Kto by nepoznal aspoň jeden vtip, začínajúci slovami: „Príde Kohn k Roubíčkovi…“ Iste sa všetci zhodneme v tom, že najväčšie kúzlo majú židovské anekdoty, ak ich rozprávajú židia. Ich neopakovateľný humor, hocikedy tak trochu skrytý, podoprený príslovečnou železnou logikou, nie je len prvoplánovým podnetom na smiech, ale odrazom sveta vo svojej obnaženej podobe, bez nadbytočných príkras, dovetkov a ornamentov. Ľudské vlastnosti ako chamtivosť, lakota, hrabivosť, ale aj hlúposť, krátkozrakosť alebo naivita sú povýšené do úlohy hlavného hrdinu a nemilosrdne pranierujú práve to, čo sa človek snaží čo najviac skryť.