Autori nazerajú na 60. roky v Sovietskom zväze ako na jeho "viktoriánsku" epochu, teda epochu, ktorá nebola dobou vrcholného tvorivého rozkvetu, ale dobou sentimentu a samoľúbého pohľadu na svet. Všímajú si jednotlivé fenomény kultúrneho života krajiny v dekáde plnej výkyvov, ukazujú, že nebola ani úplne slobodná, ale tiež nešlo čisto o pokračovanie mocenského stalinského surrealizmu, že bola plná nádejí i dezilúzií.