„Vladimíra Kučeru som poznal ešte skôr, než som ho spoznal. Čítal som v časoch prednovembrových stĺpiky nejakého Ladislava Kučírka, tuším, že v Mladej fronte. Všetkým som vo vtedajšej biede písaného slova hovoril: Toho čítajte, ten je dobrý. Dobre? Dobre písal , neklamal, a kto chcel, rozumel aj tomu, čo tam čierne na bielom napísané nebolo.(…) Potom som už čítal Vladimíra Kučeru ako Vladimíra Kučeru.Tí dvaja Kučerovia, pred- a ponovembrový, sa mi spojili v jedného chlapíka až neskôr. (…) Píše stále akosi požižkovsku.Kto vie, starý Žižkov už je vraj preč, akýsi nový vyrastá a stojí to vraj za to, ale zostáva tu čosi ako žižkovský pohľad na Prahu, na svet. Žižkov, mesto nad mestom aj pod mestom Prahou "Píše napríklad: Na nás si neprídete; my sa nenecháme opiť rožkom; my vieme svoje; my sa s ničím, najmä nie so slovami, nepárame. Čo na srdci, to na jazyku. Kučera si svoje odpovede v týchto komentároch naozaj odpracoval. Celoživotným opýtaním... Takže teda: Toho čítajte, ten neklame a dobre píše... Inak ako ostatní. Jeho slová a jeho vety niekedy až bolia. Sú to totiž slová do mozgu srdca a do srdca mozgu – či to tiež v sebe tak máte. Ako mladík Kučírek a muž českej publicistiky Vladimír Kučera."