Myslenie Jozefa Šafaříka, ktorý vždy očakával viac od jednotlivca ako od spoločnosti a varoval pred intelektuálnym a etickým konformizmom, je predchnuté hlbokým humanizmom. K jeho záujmu o osobnosti, ako bol Sókrates, Ježiš, Dorothee Sölleová alebo Hans Küng, ho viedli osobné sympatie i snaha pochopiť, v čom spočíva pravá ľudskosť. Hoci tvoril v ústraní a väčšinu života nemal možnosť oficiálne publikovať, svojimi názormi a postojmi ovplyvnil Václava Havla, Jozefa Topola a ďalšie význačné postavy kultúrnej scény. Šafárikovo dielo je apel, ktorý každého čitateľa stavia pred základné existenciálne otázky, a ani po rokoch nestratilo nič zo svojej inšpiratívnosti.