Máloktorá historická práca vyvolala v posledných rokoch taký záujem a tak živé reakcie, a to ako medzi odbornou, tak laickou verejnosťou, ako kniha izraelského historika Šlomo Sanda Ako bol vynájdený židovský národ, ktorá vyšla roku 2008 a od tej bola preložená do viac ako dvoch desiatok jazykov.
Jej autor, profesor histórie na Telavivskej univerzite, ktorého mnohí velebia ako odvážneho boriteľa mýtov, zatiaľ čo iní ho považujú za škodcov, zradca národa, ba antisemitu, vo svojej objavnej práci dokladá, že nič také ako židovský národ v etnickom zmysle neexistuje a celý dejinný príbeh Židov, tak ako ich všetci poznáme, je v skutočnosti konštruktom, ktorý sa zrodil v hlavách sionistov v druhej polovici 19. storočia.

Šlomo Sand na základe fundovaného výskumu vyvracia uholný kameň sionizmu, totiž že dnešní Židia, či už žijú v Izraeli alebo kdekoľvek inde, sú priamymi potomkami jedného národa, ktorého pôvodnou vlasťou je územie starovekej Palestíny a ktorý bol v 1. a 2. storočí nášho letopočtu zo svojej domoviny Rimanmi vyhnaný, aby sa do "zasľúbenej zeme" po takmer dvojtisícročnom blúdení svetom opäť navrátil. Autor ukazuje, že k žiadnemu násilnému vyhnanie zo "krajiny zasľúbenej" v skutočnosti nikdy nedošlo. Rimania totiž žiadne masové vyháňania nepraktizovali a žiadne dôkazy o tom, že Židia masovo opúšťali Palestínu a odchádzali do exilu, neexistujú. Exil je mýtus, za ktorého zrodom napokon nestáli Židia, ale kresťanská tradícia.

Aký bol teda osud Židov, ktorí zostali vo svojej krajine po zničení druhého Chrámu? Kam sa podeli? Zostali v Palestíne a väčšina z nich v počiatkoch islamskej expanzie konvertovala na islam. A odkiaľ teda pochádza mnohomiliónová židovská populácia, ktorá sa rozptýlila v blízkovýchodnom, stredomorskom a neskôr európskom regióne? Šlomo Sand dokazuje, že ako každý monoteizmus aj judaizmus bol až do 4. storočia nášho letopočtu misijným náboženstvom, ktoré sa čulo šírilo a získavalo nových stúpencov, a to nielen v bezprostrednom okolí Palestíny. K židovstvu nekonvertovali iba jednotlivci alebo malé skupinky, judaizmus za oficiálne náboženstvo prijímala celé kráľovstvo, či už sa to týka Himjarského kráľovstva na juhu Arabského polostrova alebo napríklad Chazarskej ríše rozkladajúcej sa na území medzi Kaspickým a Čiernym morom. Od raného stredoveku bola teda väčšina Židov na svete potomkami národov, ktoré nikdy na území Palestíny nevstúpili.

Ak Sand dovozuje, že Židia podobne ako kresťania či moslimovia predstavovali náboženské, nie etnické spoločenstvo, rozbíja tým základné dogmy sionizmu a - na nevôľu oficiálnych kruhov izraelskej historiografie - trochu problematizuje prirodzené historické právo Židov na návrat do domnelej vlasti na "krajinu zasľúbenú", ktorý presadzujú na úkor palestínskych Arabov, nerobí tak z pozície primitívneho antisionizmu, nieto ešte antisemitizmu, z ktorého býva neprávom obviňovaný. Ako znalec dejín nacionalizmu si je Sand dobre vedomý toho, že dejiny všetkých národov sú do značnej miery predovšetkým vyfabulovanými príbehmi, a ak si sionisti, inšpirovaní nemeckou nacionalistickou historiografiou, židovský národ spätne vykonštruovali, ba „vymysleli“, ich snaženie nebolo nič. Národy si svoje dejiny „vymýšľajú“, to platí všeobecne, a Židia nie sú o nič viac „vynaliezaví“ ako iné národy. A ak Sand hovorí o Štáte Izrael ako o dieťati počatom znásilnením, vzápätí dodáva, že aj také dieťa má nárok na život. Ani v tomto ohľade nie sú Židia, respektíve Štát Izrael, o nič "horšie" ako iné štáty. Ako uvádza profesor Pavel Barša v doslove k českému vydaniu: "Veď aj mnohé ďalšie štáty planéty - ak nie všetky - vznikli na základe morálne neprijateľných či empiricky chybných argumentov, ktorými ich zakladatelia ospravedlňovali násilie voči skupinám, ktoré im stáli v ceste. Podobne ako nechce Sand vymazať z mapy iné štáty, vzídené z nacionalistickej či kolonialistickej ideológie, nechce z nej vymazať ani Izrael.Žiada len, aby aj Izrael urobil krok smerom k plnej rovnosti s