Kam sme za posledných dvadsaťpäť rokov došli? V akej "kondícii" sa Česká republika dnes nachádza? A predovšetkým: Kam smerujeme?

Renomovaná ekonómka s politologickým vzdelaním vo svojej novej knihe s provokatívnym, ale bohužiaľ priliehavým názvom Ako sme sa stali kolóniou, popisuje cestu, ktorou sme od tzv. zamatovej revolúcie až po dnešok prešli, analyzuje súčasnú situáciu a zároveň načrtáva možnosti budúceho vývoja. Obraz, ktorý nám autorka vykresľuje, nie je príliš radostný, jej pohľad sa však opiera o empirické fakty, nie o ideologicky podfarbené dogmy, ktorými sme - predovšetkým zo strany mainstreamových médií - dennodenne kŕmení. Na rozdiel od väčšiny "oficiálnych" ekonómov, ktorí vývoj po roku 1989 vnímajú ako celkovo pozitívny, hoci s drobnými, odstrániteľnými chybami, sa Ilona Švihlíková neobáva nazývať veci pravými menami a priamo hovorí, že sme od samého začiatku postupovali chybne: Česká republika sa po roku 1989 začlenila do svetovej ekonomiky na báze kolónie av koloniálnom postavení zostáva dodnes. Octili sme sa na periférii, a to ako z hľadiska ekonomického, tak aj politického a myšlienkového. Otázka, či to bola súhra okolností, zámer alebo dôsledok našej naivity, nebude asi nikdy jednoznačne zodpovedaná.
Ilona Švihlíková našu východiskovú situáciu zasadzuje do kontextu premien vo svetovej ekonomike, ktorá na konci osemdesiatych rokov minulého storočia už prechádzala prehlbujúcou sa globalizáciou spojenou s nárastom moci veľkých nadnárodných korporácií, vznikom tzv. globálnych hodnotových reťazcov a bola už poznačená silnejúcou financializáciou. Do svetovej ekonomiky sme sa začali integrovať za situácie, keď sa kapitalizmus nachádzal vo vážnych problémoch. Rozpad východného bloku prišiel ako "záchrana" - kapitalizmu umožnil, aby Veľkú recesiu odložil o dvadsať rokov. Česko-slovensko, respektíve neskôr Česká republika, si vytváralo svoju transformačnú stratégiu v prostredí, ktoré opanoval neoliberalizmus, vtelený v tzv. Washingtonský konsenzus, ktorý presadzoval liberalizáciu ako liek na všetky neduhy sveta. Ako však vedeli už Nemci v devätnástom storočím, liberalizácia je nástrojom víťazov a je v rozpore s bytostnými záujmami zaostávajúcich krajín, ktoré potrebujú dohnať krajiny ekonomicky silnejšie a vyspelejšie.
Niekdajšie socialistické krajiny sa stali nielen novým vítaným odbytiskom, ale aj živým laboratóriom, v ktorom sa, za podpory miestnych elít, testovali účinky receptov trhového fundamentalizmu, ako je deregulácia, samoúčelná privatizácia, stávka na "lásku", teda konkurenciu cenou (ktorá u nás bola navyše hneď na začiatku transformačného procesu povzbudená masívnymi devalváciami koruny), fiškálna reštrikcia, nízke mzdy a nízka pridaná hodnota. Neskorší príliv zahraničného kapitálu celkové nastavenie nijako výrazne nezmenil, jedným zo zákonitých dôsledkov pôsobenia zahraničných korporácií je totiž nielen masívny odliv ziskov, ale aj celkové prehlbovanie koloniálneho postavenia krajiny, ktorá sa stáva lacným slúžiacim.
Bohužiaľ, koloniálne postavenie má aj svoje politické a medzinárodné dôsledky. Prejavuje sa v neschopnosti a neochote elít vnímať, v akom prostredí sa Česko nachádza a aké sú jeho strategické záujmy, ako aj neschopnosti klásť si skutočne dôležité otázky.

„Stali sme sa politickou perifériou, ktorá v zahraničnopolitickej orientácii nemá dodnes definovaný národný záujem, pretože len v predklone plní záujmy upadajúceho hegemóna. Náš myšlienkový obzor sa redukuje na mechanické preberanie vzorov zo Západu… dianie, mimo hlavnej intelektuálnej debaty.Hlbšie otázky sa ani nekladú, pretože v podtexte sa tušia, že u nás sa rovnako riešiť nebudú, respektíve že k nám dôjdu ako posledné.Politika sa obmedzuje na nastavenie dobrej "operatívy", pretože stratégiu už sme dávno prenechali niekomu inému."

Ilona Švihlíková však nezostáva pri popise stavu a konštatovaní faktov a, ako sama uvádza, zmyslom jej knihy nie je "plakať nad rozliatym mliekom". Načrtáva víziu do budúcnosti, ako aj stratégiu, ktorá ná