Jaroslav Havlíček nemal zmysel pre romantickosť, vždy ho priťahoval len človek chybujúci a nie dokonalý, pretože len taký je skutočne ľudský. Bol neotrasne presvedčený pesimistický fatalista. Veril však aj vo vôli, proti osudu treba beznádejnú, práve preto však aj vo svojom páde veľkú. Všetko je niekedy až príliš klinické, skúmané a možno trochu až úradnícky konštruované, aby nad tým všetkým bol zovšeobecnený poriadok a poriadok sveta. Nejako v ňom zostal črep dekadencie, do ktorej sa narodil, spojený s určitou depresívnou a pesimistickou linkou…