Monografia približuje osobnosť Aloysa Skoumala (1904-1988), ktorého autorka konfrontuje so všetkými sférami kultúry dvadsiateho storočia, do ktorých počas svojho života aktívne vstupoval a zanechával v nich svoju stopu. Na základe štúdia zdrojov, ktoré formovali jeho duchovný svet, dochádza k záveru, že vedome preniesol nonkonformnú pozíciu staroříšskeho Jozefa Floriana do úplne odlišných podmienok prostredia i doby. Hoci sa ako Moravan nikdy neprestal vymedzovať voči Prahe, v ktorej prežil pol storočia, potreboval byť v centre kultúrneho diania, ktoré mu poskytovalo materiál pre v Čechách po Havlíčkovi nevídaný typ nekompromisnej irónie. S jeho "boschovským" videním nemožno vždy súhlasiť do dôsledku; pravdou však je, že v sarkazmoch a hyperbolách jeho kritik, lektorských posudkov, novinových a časopiseckých článkov, konferenčných vystúpení a najmä vo vlastnej aforistike av epigramoch vyvstávajú špecifické rysy jednotlivých historických období – či už prvej republiky alebo rokov päťdesiatych – vo veľmi ostrých kontúrach. Oporou pre neľahkú úlohu, ktorú si predsavzal ako životnú, okrem iného zbaviť českú kultúru „pivného pochechtávania“, „fořtovskej dôkladnosti“ a „flekovskej úrovne“, mu bola inšpirácia angloírskeho myslenia a literatúry. Jeho preklady, na ktoré sa plne sústredil až v druhej polovici svojho tvorivého života a ktorých os tvorí triáda Swift - Sterne - Joyce, autorka dokladá zavŕšenie Skoumalovho "írskeho zámeru".