Historický atlas podáva nový pohľad na obdobie na pomedzí staroveku a novoveku. Táto epocha bola vnímaná prevažne ako obdobie úpadku a pádu antickej civilizácie a vzdelanosti. Po roku 1900 sa však vďaka historikom umenia zrodila nová perspektíva. Táto éra, dnes nazývaná „neskorá antika“, mala byť podľa nich vnímaná kladne, a to na základe nových hodnôt, ktoré so sebou priniesla. Prevažuje názor, že pád či zánik je neoddeliteľnou súčasťou chodu dejín, nemusí byť však súčasťou konečnou a fatálnou.