„Myslím, že si ma Boh vyvolil, aby som bola najšťastnejšia zo svojej generácie…“ Klára de Castelbajac (1953–1975) bolo šťastné dievča s radostnou až neskrotnou povahou, s hudobným i výtvarným nadaním. Hľadala poctivo Boha aj zmysel svojho života. Keď má dvadsať, odchádza do Ríma študovať reštaurovanie obrazov. Prvotné nadšenie zo štúdia čoskoro vyprchá a začne veľa času tráviť s priateľmi z umeleckého prostredia. Zo školy ju skoro vyhodí, jej viera zvlažná. Stále sa ale pýta, ako má vyzerať jej život. Na jeseň 1974 sa vydá na púť po Svätej zemi, ktorá vedie k prehĺbeniu jej duchovného života: „Objavila som Božiu lásku. Ohromnú, podivuhodnú, prostú.“ Keď následne reštauruje fresky v Assisi, je radosťou celá bez seba. Na Vianoce však ochorie meningoencefalitídou av januári 1975 umiera. Príbeh vrcholí jej stretnutím s Ním – na prahu života a smrti –, kedy sa Klára konečne a navždy stáva sama sebou.