Môže sa čitateľ v 21. storočí po kanonických dielach Solženicyna, Ginzburgovej a Šalamova dozvedieť o stalinských lágroch vôbec ešte niečo nové? Kniha herečky a teatrologičky Tamary Petkevičovej klasikom lágrovej prózy smelo konkuruje. Angažovaný dokumentarizmus Solženicynovho Súostrovia gulag či skeptický naturalizmus Šalamovových Kolymských poviedok dopĺňa o vypätý emočný náboj az pekla gulagu prináša všetkému napriek letmému úsmevu.
Osud petrohradskej rodáčky Tamary Petkevičovej, ktorá v neslobode, v táborovom divadelnom súbore, našla svoju celoživotnú profesiu, je skutočne románový - plný nečakaných zápletok a zvratov, zrady tých najbližších, ale aj pomoci cudzích. Petkevičová ho vo svojej spomienkovej próze predstavuje s neobyčajným citom pre detail a pointu. Jej kniha nerozpráva len o táborových hrôzach a fungovaní toho zrodného mechanizmu, ale predovšetkým o tom, ako sa totalitný štát dokáže úplne a neľútostne zmocniť života nevinného človeka a ako mu raz a navždy vypáli svoj nezmazateľný ciach.
Je to však aj naliehavé svedectvo o nekompromisnom odmietnutí akejkoľvek diktatúry.