Táto kniha rozlišuje tri cesty k emancipácii – existenciálnu revoltu, politickú revolúciu a občianske konanie. V prvých dvoch možno nájsť mnoho podnetného, len čo sa však jedna alebo druhá začne predstavovať ako jediná ao sebe dostatočná odpoveď na otázku ľudskej emancipácie, ústi do opaku toho, čo sľubuje. Prvá uvrháva človeka do osamelej bezmocnosti tragického hrdinu, druhá ho podrobuje diktátu domnelé kolektívnej vôle či dejinnej nutnosti. Obe cesty preto musia byť novo premyslené z hľadiska cesty tretej. V občianskom jednaní sa človek vyslobodzuje zo seba samého a stáva sa súčasťou kolektívneho hnutia, ktoré nielenže nepopiera individuálne rozhodovanie a konanie, ale živí sa jedine z neho. Pravosť tejto cesty je meraná okrem iného tým, že samotné vykročenie na ňu je v istom zmysle už dosiahnutím cieľa. Na túto cestu nás vysiela aj Václav Havel, keď si v Moci bezmocných kladie otázku, či „svetlejšia budúcnosť“, evokovaná veľkými emancipačnými projektmi modernity, „je naozaj a vždy záležitosťou nejakého „tam“. Čo keď je to naopak niečo, čo je už dávno tu – a iba naša slepota a slabosť nám bráni to okolo seba av sebe vidieť a rozvíjať?“