Kniha je mimoriadne čítavým prehľadom pohanských náboženstiev zo všetkých častí Európy, ktorý sa pritom vyznačuje vedeckým a historickým prístupom a spracovaním. Pohanstvo sa v poňatí autorov ani neobmedzuje len na klasické náboženstvo antiky, ani na protikresťanské alebo humanistické poňatie ľudského sveta. Definujú ho predovšetkým ako polyteizmus, ktorý vidí v Prírode teofániu, prejavenie božstva, ktorého základnou zložkou je aj Bohyňa, ženský princíp. To vysvetľuje aj rastúcu obľubu pohanstva, ktoré teraz čerpá impulzy zo záujmu o životné prostredie a zo snahy feminizmu emancipovať ženy aj v duchovnej oblasti, doposiaľ zotrvávajúcej z veľkej časti v doméne mužov.

Autori vo svojom skúmaní vychádzajú z najstarších písomných správ o minojskej kultúre na Kréte a mykénskej kultúre v Grécku. Cez klasické Grécko, záhadnú kultúru Etruskov a Rím, ktorých náboženstvá sú pomerne známe, potom pokračujú popisom menej známych božstiev a rituálov Keltov a Germánov, a veľký priestor tu dostávajú aj donedávna málo známe či úplne zabúdané a sotva zdokumentované kmeňové systémy kmeňov na severných okrajoch kontinentu a Slovanov, vrátane Rusov. Kniha sa tak stáva uceleným a vyváženým opisom pôvodných európskych posvätných tradícií, na ktorých existenciu sme už zabudli a na ktoré nezriedka zabúdajú aj duchovne orientovaní ľudia, ktorí hľadajú inšpiráciu napríklad vo východných náboženstvách. Hoci sú všetky tvrdenia podoprené vedeckými faktami, autori sa nevyhýbajú ani odvážnejším úvahám o transformovaných reliktoch pohanských rituálov v kresťanstve av ľudovej kultúre. Posledná časť knihy sa zaoberá novopohanstvom a jeho špecifickými smermi v jeho rámci, ako sú neodruidizmus, wicca alebo ásatrú.

Pohanské obrodenie sa tu javí ako súčasť všeobecného procesu, v ktorom sa ľudstvo, dlho nahliadané ako monoteistickým náboženstvom, tak svetským materializmom abstrahovane od svojho prostredia, dostáva späť do svojho všeobecnejšieho kontextu, a tento kontext, z veľkej časti tvorený materiálnym svetom, získava posvätnú podobu