Alois Dubec bol takmer všade. Narodil sa vo Vlachovej Lhote, zapadnutej valašskej dedine, odmala miloval armádu a počas vojny spoznal život robotníka na stavbe Hitlerových diaľnic. Bol vojakom, talianskym partizánom, švajčiarskym zajatcom a kadetom RAF v Británii. Ani po vojne nenašiel pokoj. Unikal komunistickým represiám, rubal kameň v lome a uhlie v baniach. Nakoniec emigroval do Švajčiarska. Jeho nová krajina mu slúžila ako základňa pre cesty po celom svete. Za svoj život sa stal zberateľom príbehov, aj tých najdivokejších. Ožíva v nich história dvadsiateho storočia. Predtým ich poznali hlavne členovia rôznych spolkov a deti zo škôl, kam chodil na prednášky. Jeho memoáre začali vznikať po tom, čo ho 28. októbra 2016 vyznamenal prezident republiky Rádom Bieleho leva. Spoluautorom týchto písaných spomienok je Tomáš Menschik, novinár a publicista. Pôsobil v Ľudových novinách, časopise Týždeň, v súčasnosti pracuje ako editor Českého rozhlasu Plus.

Zemité rozprávanie o vojne, divokom 20. storočí ao tom, aké je dôležité mať v živote kus šťastia.

Jeden z posledných žijúcich veteránov RAF hovorí o šťastí, vďaka ktorému preplával vojnou aj divokým 20. storočím.