Za podmanivým názvom knihy Drevené oči sa skrýva desať esejí, ktoré Carlo Ginzburg publikoval na prelome druhého a tretieho tisícročia. Ich spoločným menovateľom sú dejiny umenia, literárna teória a sémantika. Autor v nich pojednáva témy biblické, antické, stredoveké i ranne novoveké, vzťahy Židov, pohanov a kresťanov. Perspektíva jeho uvažovania je nielen talianska, ale aj európska, pretože si je vedomý skutočnosti, že kultúra nie je nikdy obmedzená na jedno teritórium, že nie je izolovaná, ba naopak, je vždy rozkročená nielen do minulosti, ale zároveň aj do mnohých blízkych a vzdialených svetov. V jednotlivých esejách Ginzburg pojednáva o utváraní kultúrnych tradícií, ktoré počas storočí podliehajú radikálnym zmenám. V mnohých ohľadoch je Ginzburgovo myslenie provokatívne. Majstrovsky poukazuje na stereotypy, ktorých sa ich hlásatelia nedokážu zbaviť, pretože si ich často nie sú vôbec vedomí. Spolu s tým kladie dôraz na najrôznejšie podoby násilia, ktoré ovplyvňujú výchovu az nej plynúce obmedzovanie myšlienkovej a kultúrnej slobody druhých. Oproti násiliu stavia intelektuálnu jedinečnosť, ktorá s oným násilím v dejinách viedla a dodnes vedie vyčerpávajúcu, avšak spoločnosť kultúrne obohacujú boj. Ginzburgove eseje predstavujú ponor do jeho bádateľskej dielne a odhaľujú podstatu jeho uvažovania, ktoré sa zrkadlí v jeho najvýznamnejších monografických dielach, ktoré patria k prazákladu moderného dejepisectva.

Vydanie knihy podporil Štátny fond kultúry Českej republiky.