Prvý diel dvojdielnej štúdie zachytáva predovšetkým proces vnútornej štruktúrácie ľudského vnútra a sebapoňatia v antickom Grécku medzi 8. a 4. storočím pred nl
Kniha sleduje ustanovenie a presadzovanie konceptu "duše" (psyché), ktorá postupne nahrádzala pluralitu psychických funkcií dominujúcich za Homéra. Skúma tiež premeny poňatia tela, ktorému v skorších dobách boli prisudzované určité psychické funkcie (najmä v podobe rôznych "síl" a "energií"). Neskôr však telo v dôsledku posilňovania hodnoty rozumu a prelácie psýchej nadobúdalo stále viac povahu ich menej hodnotného protikladu.
Ďalej je analyzované utváranie predstavy vnútorného jadra človeka, ktoré sprvu nebolo spájané s dušou, na ktoré však už začínali byť upínané eschatologické nádeje, ktorých rozbor bude náplňou druhého dielu.