Drozdova novela, napísaná v čase začínajúcej normalizácie a dostupná iba ako samizdať, patrí k vrcholom onoho typu prózy, ktorý by sa dal nazvať sebazáchovným. Zmyslom pre detail, psychologickou drobnokresbou, schopnosťou jemného odtienenia drobných nuáns a pomalého prenikania pod povrch zdanlivo nepodstatných vecí pôsobí tento text ako malý zázrak. Autor dáva príležitosť nahliadnuť do spletitosti a nejednoznačnosti nielen medziľudských vzťahov, ale sveta vo všeobecnosti. Mimoriadna schopnosť sarrautovského sústredenia na ťažkosti komunikácie a proustovsky odideologizované zaobchádzanie s pamäťou radí Drozdovu knihu "Dve sestry" do kontextu európskej literatúry a prepožičiava jej nadčasovú platnosť.