Pláž predstavuje veľmi produktívne prostredie pre reflexiu mnohých spoločenských procesov a fenoménov. Z hľadiska účelového zacielenia nie je len miestom na rekreáciu, oddych či šport. Vo svojej komplexnosti sa jedná o osobitý sociálny priestor, pre ktorý je príznačné odlišné vnímanie a prežívanie telesnosti a prítomnosť zvláštnych implicitne vnímaných pravidiel správania. Je tiež prostredím, v ktorom je možné kumulovať sociálny kapitál a prestíž, miestom obživných aktivít, osobité formy komunikácie, ale aj špecifických konfliktov. Je aj prostredím, pre ktoré je charakteristická vysoká miera komunikácie, ktorej však nedominuje priama diskurzivita, aj keď aj ona – teda to, o čom sa tu hovorí, s kým a za akých situácií – má svoj bádateľský pôvab. Zdá sa, že oveľa signifikantnejšia je pre toto prostredie komunikácia neverbálna, ktorej prominentným médiom sa stáva ľudské telo. Pláž možno považovať za environmentálny, ale zároveň aj špecifický sociálny priestor, v ktorom dochádza k miešaniu dvoch základných princípov charakterizujúcich ľudské správanie. Aspekty osobnej intimity, ktoré zostávajú obvykle v skryte, sa tu prelínajú s inak bežne tolerovaným správaním na verejnosti. S týmto konštatovaním je spojený posun vo vnímaní tu praktickej kontroly sociálneho jednania a pravidiel pre jeho utváranie: čo je inde neprípustné, tu býva tolerované. Ak verejný priestor predstavuje pre správanie jednotlivca "scénu" a priestor súkromia akési jej "zákulisia", potom je možné pláž považovať za priestranstvo, ktoré kombinuje obe tieto charakteristiky. Autori predkladanej práce argumentujú, že rozvíjaniu týchto a podobných myšlienok sa venuje „etnológia pláže“, originálny odborový príspevok usilujúci sa o reflexiu tzv. kultúry všedného dňa.