Prečo bez detailu nemožno nazrieť celok? Čím sa líši fakt od faktu prezentovaného čitateľom? Je skutočne Chladnokrvne Trumana Capoteho prvým románom non-fiction? Na čo môže reportérovi poslúžiť veľmi dlhý šál? Prečo je Hanna Krallová Mondrianom reportáže, a nie Chagallom? Ako Ryszard Kapuściński využíval svoje spisovateľské slobody? Je reportáž gonzo len Amerika na drogách? „Slovo plní v reportáži úlohu svedka. Svedkovia sa však, žiaľ, čas od času míňajú s pravdou, aj keď predtým prisahali, že nebudú klamať,“ hovorí Szczygieł. „My, reportéri a reportérky, sa ocitáme v trojitom klinči (v športe nič také zrejme neexistuje, ale chcem tým zdôrazniť komplikovanosť situácie). Na jednej strane je svet, ktorého zotrvačníkom býva lož, a máme tu aj spovedané osoby, ktorých pamäť nie je vždy stopercentná. Na druhej strane sme tu iba my sami: naše oči, naše uši a naše mozgy, a teda iba dosť obmedzený percepčný aparát. Na tretej strane potom stojí neobjektívny, trochu svojvoľný jazyk, ktorý nedokáže byť vierohodným svedkom.“ Nová kniha Mariusza Szczygieła je vyznaním lásky k reportáži a súčasne čítaním pre milovníkov tohto žánru aj pre všetkých ostatných, ktorí majú určité pochybnosti o jeho vierohodnosti. Zároveň však môže poslúžiť ako príručka tým, ktorí sa sami chystajú písať.